brano olah

Rok 2010 bol Európskou komisiou vyhlásený za rok boja proti chudobe. Opäť sa usporiadavajú konferencie a semináre, kde nám múdri ekonómovia a európski úradníci porozprávajú o riešení chudoby vo svete. Slovensko je podľa ekonomických svetových meradiel medzi 30 najbohatšími štátmi vo svete. Ste šokovaní? Ja teda tiež, lebo všade naokolo seba vidím biedu a zaostalosť hodnú tretieho sveta. Rómske osady, ktoré možno prirovnať len k ázijským či africkým slumom, ghetá kde sa nerieši čo sa bude jesť, ale či sa dnes vôbec bude jesť. Aj to je realita našej krajiny či sa to niekomu páči, alebo nie, takýto je skutočný obraz chudoby. Tieto komunity dostali aj honosný názov „sociálne vylúčené spoločenstvá.“ Týmito súostroviami chudoby je posiaty celý východ Slovenska a veľká časť stredoslovenského regiónu. Už počujem hlasy hovoriace o tom, že Rómovia si za svoju chudobu, biedu a sociálne postavenie v spoločnosti môžu sami. No je to skutočne tak? Naozaj platí, že každý človek má rovnaké šance na presadenie sa v spoločnosti? Môže dieťa, ktoré sa narodí do chatrče v osade dosiahnuť to isté čo dieťa, ktoré sa narodí do štandardných podmienok strednej vrstvy? A opäť počujem argumenty o pasivite a nízkom vzdelaní Rómov, ktoré môžu za ich katastrofálnu biedu v ktorej sa rodia, žijú a umierajú. Určite by ma však zaujímalo, ako sa bude hladné dieťa zaujímať o učivo, ktoré sa preberá v škole. Ako sa podľa vás bude pripravovať do školy, bude sa učiť v chatrči bez elektriny a vody, kde sa tiesni mnohopočetná rodina? No a opäť sa môžeme točiť v bludnom kruhu z ktorého evidentne ani jedna strana nevie cestu von. Mocní toho sveta sa pod tlakom verejnosti zaviazali v roku 2000 na boj proti chudobe vytýčili sa ciele, ale skutočnosť je taká, že chudobných vo svete (okrem Číny) skôr pribúda než ubúda. Chudoba už nie je len obrázkom z tretieho sveta, kde sa v TV pozeráme na zábery hladujúcich detí, na rezignovaných ľudí bez nádeje na lepšiu budúcnosť. Bieda nie je len záležitosťou Afriky či Ázie. Chudoba je prítomná aj v našich životoch v našich mestách, dedinách či lepšie povedané v rómskych osadách pár kilometrov za dedinou či mestečkom sa chudobe darí skutočne veľmi dobre. Nikto asi nespochybní fakt, že najbiednejším národom Európy či EÚ sú práve Rómovia. Nespochybniteľná diskriminácia na trhu práce, ktorá teraz počas hospodárskej krízy dosiahla neuveriteľné rozmery, marazmus v ktorom sa vychovávajú naše deti, ktoré namiesto šancí na lepší život, akoby spolu s materským mliekom dostávajú do vienka všetky sociálno patologické javy svojich rodičov, nám nedávajú veľké nádeje do budúcnosti. Týmto spôsobom sa vychovajú ďalšie generácie ľudí bez budúcnosti, ktorí budú celoživotne odkázaní na sociálne dávky čo majoritná spoločnosť vníma ako zneužívanie ich daní na „lenivých cigáňov“, ktorým sa aj tak nechce robiť. No, bez toho aby prišla zmena v myslení ľudí a to na obidvoch stranách „barikády“ sa pozitívnej zmeny nedočkáme. My, Rómovia si musíme uvedomiť, že bez nášho vlastného pričinenia, bez aktívneho prístupu k veciam verejným nám zázračné riešenie našej katastrofálnej situácie nepríde. Na druhej strane si spoločnosť a tí, ktorí o nej rozhodujú musia tiež priznať, že bez toho, aby sa Rómom dala reálna šanca na normálny život sa tiež nič nezmení. Ak, Rómovia budú zamestnaní, budú platiť dane, odvody, spoločnosť ich prestane brať ako príťaž. No a samozrejme nemožno zabudnúť na neodškriepiteľný resocializačný efekt práce a riadneho zamestnania. Viem, že prekážkou je nízka vzdelanostná úroveň týchto ľudí a takmer žiadne pracovné návyky, avšak dôvodov prečo sa to nedá sme si už vypočuli dosť teraz by sme chceli počuť ako sa to dá. Tam kde je vôľa je aj cesta a ak to „mocní“ tohto sveta myslia s bojom proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu vážne, musí sa začať namiesto honosných seminárov a konferencií v tejto oblasti skutočne niečo robiť. Je nevyhnutné už konečne prijať zásadné rozhodnutia a opatrenia, ktoré pomôžu znížiť tak katastrofálnu chudobu v súostroviach biedy, kde živorí väčšina európskych Rómov.

Braňo Oláh.