brano olah

Po dlhom čase sa ti opäť prihováram milý čitateľ. Akoby sa svet zbláznil a rúti sa do neodvratnej katastrofy. Prímerie na Ukrajine je len prípravou na novú oveľa hroznejšiu vojnu. Terorizmus sa stáva našim každodenným chlebom, ktorým nás kŕmia médiá. V tomto šialenom kolotoči sa veľmi ľahko stratia naše domáce problémy. Ľudia už nemôžu zatvárať oči pred tým, že napriek prezentovaným hospodárskym úspechom SR, sa čoraz viac Slovákov dostáva do pásma chudoby. A to teraz nepíšem len o nezamestnaných ľuďoch, ale aj o takzvanej pracujúcej chudobe. Niekde na absolútnom dne spoločenského záujmu sú Rómovia. Veď ak jedna pätina majority žije v pásme chudoby či na hranici chudoby, koho budú zaujímať nejaký „cigáni“.

V majorite je veľmi rozšírený názor, že cigáni si za svoju situáciu môžu sami, lebo sú leniví a nikdy nebudú pracovať. Dokonca mnohí sú presvedčení, že tento život im absolútne vyhovuje. Je to však naozaj tak? Kto z tých, ktorí tak bleskovo odsúdia človeka len na etnickej či sociálnej príslušnosti pozná skutočný život v sociálne a ekonomicky vylúčenom prostredí? Kto z nich si vyskúšal, aké to je vyrastať, žiť, založiť si rodinu, nájsť si prácu, ak ste z cigánskej osady či gheta? Vie niekto z nich, aké to je žiť v tomto prostredí? NIE!!! Narodíte sa a už máte na sebe doživotný biľag a nálepku, ktorá z vás automaticky v očiach majority urobí človeka, alebo lepšie povedané „podčloveka“, ktorý je odsúdený svoj biedny život prežiť v izolácii, chudobe a biede o ktorej väčšina spoločnosti nemá ani predstavu. Narodí sa človek a o jeho osude je už de facto rozhodnuté? Zdá sa vám to spravodlivé? Mne teda vôbec nie. Ja viem už ťa počujem milý čitateľ, ako opäť zlostne škrípeš zubami a absolútne nesúhlasíš. Veď každý si je tvorcom svojho šťastia a ten, ktorý sa bude snažiť svoj cieľ dosiahne. Nuž, rád by som s touto myšlienkou súhlasil, ale ak sa nad tým hlbšie zamyslím, musím si položiť otázku. Aká je realita? Všetci sa asi zhodneme, že základom je vzdelanie. Je reálne čakať od detí z osád, ktoré bývajú v chatrči bez vody a elektriny v podmienkach v ktorých by ste vy nedržali ani svojich štvornohých miláčikov, že sa budú učiť a pripravovať do školy? Vy by ste to dokázali, učiť sa v chatrči kde sa vás tiesni v hrozných podmienkach toľko, že ani nemáte vlastnú posteľ? Asi ťažko… Druhým predpokladom „breakoutu“ z pekla je práca. No kto zamestná Róma bez vzdelania, keď dnes nemajú prácu ani bieli vysokoškoláci? Tak ako sa dostať z tohto prostredia? Ako začať normálne žiť? Ako sa stať súčasťou spoločnosti, ak žijete v podmienkach hodných stredoveku? Ako títo ľudia z osád môžu čo i len v minimálnej miere participovať na spoločenskom živote, ak jediné čo poznajú je prostredie osád a ghiet, kde platia absolútne odlišné pravidlá. Ako budú títo ľudia prijímaní spoločnosťou, ak sú absolútne izolovaní, nevzdelaní, nepoznajú spoločenské pravidlá, ktoré sú pre väčšinu majority absolútne bežné a nevyhnutné. Nemajú podmienky na to, aby dodržiavali hygienu, stratili svoju dôstojnosť a tá sa získava späť len veľmi, veľmi ťažko. Títo ľudia nikdy nenadobudli vedomosti a kompetencie, ako žiť a správať sa podľa spoločnosťou prijatých pravidiel. Žijú podľa vlastných pravidiel a noriem, ktoré vládnu v osade či ghete. Pre vás je neprijateľné žiť v chatrči 3x3m a deviati spať na jednom lôžku. Dokážete si predstaviť, že ste nikdy nevideli čo je to kúpeľňa, WC a toaletný papier je luxusom, ktorý si nemôžete dovoliť? Ja viem aj predstavivosť má svoje medze. Lenže treba si uvedomiť, že pre týchto ľudí je to normálne, takúto podobu má ich každodenný život. Veď takto žijú všetci v osade a takto žili aj ich otcovia a dedovia. Veľa Rómov z tohto prostredia tento spôsob života prijalo a zmierili sa s ním. Nie je to nijak ťažké, pretože iný spôsob života nepoznajú, lebo Rómovia žijú na spoločenskom dne od nepamäti a reálnu cestu von im doteraz nikto neponúkol. No a keďže svet v ktorom žijú a ten, ktorý existuje vedľa nich sa nestretajú, spoločnosť ich na základe sociálnej izolácie označí za neprispôsobivých a je to vybavené.

Naposledy ma zaujal príbeh Petra Baláža zo Žiliny, tento boxer je bývalý olympionik a osemnásobný majster SR, ktorý zúfalo prosí o pomoc, aby sa mohol dostať zo žilinského gheta. Miestna samospráva mu nepomôže a prezident si nad ním tiež umyl ruky. Snaž sa ako vieš, ak si nepomôžeš sám, máš smolu. Peter Baláž nežiada autá, ani domy, chcel by len svoje dlhoročné skúsenosti odovzdávať mladým adeptom tohto športu. Aj keď v boxe dosiahol veľa a dobre reprezentoval Slovensko i svoje mesto pomoci sa nedočkal. Sklamaný olympionik si len smutne povzdychol. „Načo sú mi medaily, keď pre každého som len cigáň?“ Len dvaja boxeri zo Slovenska reprezentovali svoju vlasť pod olympijskými kruhmi a jedným z nich je aj cigáň z gheta, ktorý teraz živorí z dávky v hmotnej núdzi. Celú situáciu najlepšie vystihuje jeho smutný povzdych. „Kto raz žije v ghete skončil.“

Tak ako sa môže človek dostať z pekla extrémnej chudoby, sociálnej a ekonomickej izolácie? Dokáže to sám? Niekoľkým sa to podarilo, mali šťastie na ľudí okolo seba, na rodičov, na učiteľa, každý niečo iné či všetko dokopy. No bohužiaľ sú to len výnimky potvrdzujúce pravidlo. V ČR sa tento víkend rozdávali filmové ceny Český lev. Najúspešnejším filmom so siedmimi oceneniami sa stal francúzsko-český film režiséra Petra Václava Cesta ven, ktorý sa venuje práve tejto problematike. Tvorcom sa podarilo verne zachytiť realitu mestského gheta v ktorej žije a vyrastá drvivá väčšina Rómov v Čechách a na Slovensku. Nič neprikrášľuje ani naopak, vyhýba sa súdom, len verne nastavuje zrkadlo skutočnosti. Ten kto si to nevyskúšal na vlastnej koži, nevie, aké to je žiť v pekle sociálneho vylúčenia. Nedokáže si ani len predstaviť, ako ťažko sa zbavuje sociálneho statusu či etnicity, ktorá vás absolútne diskvalifikuje. A tak ľudia vlastne nemajú na výber, pretože im chýba reálna šanca dostať sa z tohto pekla von.

Braňo Oláh.