brano olah

Viera v Boha neraz dokáže robiť zázraky a meniť človeka, teda vo väčšine prípadov k lepšiemu. Veľa sa hovorí o pastorizácii Rómov, ktorá by mohla priniesť pozitívnu zmenu pre ľudí, ktorým mnohokrát chýba práve viera a nádej na lepší život. Pre ľudí, ktorí nie sú len chudobní ale ktorí sa cítia byť zo spoločnosti vylúčení, pre ľudí z ktorých sociálne vylúčenie a extrémna chudoba urobili mnohokrát práve to čím v očiach majority sú a to neprispôsobivých ľudí bez budúcnosti, ktorí žijú len pre dnešný deň a pre ktorých nie je dôležité čo bude, lebo pohľad do budúcnosti im neveští nič dobré. Pritom práve viera je pre Rómov veľmi dôležitá, drvivá väčšina Rómov je veriaca, aj keď tak po svojom. Rómovia veria slobodne bez dogiem a príkazov. Milujú boha a veria v jeho ochranu, lebo veľakrát je viera to posledné čo im zostáva. Namiesto pravidelných návštev kostola si radšej urobia domáci oltárik, kde majú sošky a obrázky Ježiša, Márie a svätcov ku ktorým sa modlia. Tento zvyk uctievať obrázky a sošky bohov sme si priniesli ešte z našej pravlasti Indie, kde sme boli hinduisti. No dnes krížiky zdobia hrude väčšiny z nás, no aktívnymi členmi cirkvi vo väčšine prípadov Rómovia nie sú. Prečo? Nuž, odpoveď je jednoduchá, takmer vždy a všade sa Rómovia stretávajú s odmietaním a otvorenou nenávisťou, ktorá neomylne zariadi, že Rómovia sa kostolu, fare a akejkoľvek aktivite miestnej cirkvi nezúčastňujú a cirkevný život ide mimo nich. Ježišove slová „Miluj blížneho svojho ako seba samého“ sú pre väčšinu majority len prázdnymi slovami. Na Slovensku stále existujú mestá a obce kde Rómovia majú do kostola vstup zakázaný. Nikde nenájdete na kostolných vrátach nápis „Cigáňom vstup zakázaný“ ale tento nepísaný zákaz ešte aj dnes stále neomylne platí. Rómovia majú napríklad oddelené omše, alebo vyhradené miesta v kostole. Ešte stále sú miesta kde Rómovia sú pochovávaní oddelene, ešte stále existujú kňazi, ktorí sa im radšej zďaleka vyhnú, lebo o ovečky z tohto košiara nemajú záujem. No potom sa týchto „svätých“ mužov musím spýtať či zabudli na Ježišove slová o tom, že „Nepotrebujú lekára zdraví ale chorí.“ Práve títo ľudia z osád a ghiet, potrebujú, aby videli, že aj oni sú deťmi božími, že pred bohom sme si všetci rovní a že byť dobrým sa človeku oplatí byť, že náš život je rovnako dôležitý ako každý iný. Tam kde sa skutočne viere oddaní muži a ženy rozhodli s týmito ľuďmi z marginalizovaných komunít pracovať tak vidieť výsledky a posun vpred. Zlepšili sa vzájomné vzťahy Rómov a majority, miestni Rómovia už nežijú v beznádeji a rezignácii, ale sami sa snažia o pozitívnu zmenu a tú prvú začali robiť od seba. Toto je jeden z možných receptov ako zmeniť životy ľudí k lepšiemu, ako riešiť takzvaný rómsky problém. Škoda, že týchto ostrovov viery je tak málo, škoda, že aj vláda v ktorej sú dve kresťanské strany nezapojí do resocializácie a integrácie Rómov z marginalizovaného prostredia aj cirkev, ktorá ma na túto prácu všetko, prostriedky aj ľudí, len snaha chýba a to je na tom najsmutnejšie. Namiesto misijnej práce v sociálne vylúčených komunitách radšej cirkev zatvára pred situáciou Rómov oči a ich čiastková snaha sa nedá považovať za nejakú stálu a masívnu prácu s ľuďmi z tohto prostredia. Desiatky kňazov zo Slovenska misijne pracuje v Afrike, Ázii a všade kde je potrebná misijná práca, no pritom stačí prejsť pár kilometrov, Afriku, tretí svet, jeho biedu a utrpenie máme hneď za dverami. Veľa vecí sa musí zmeniť, Rómovia okrem práce, bývania a integrácie potrebujú mať vo svojom živote aj boha a možno ak im niekto dá vieru v boha dokáže zmeniť ich život a postavenie v spoločnosti. Preto je hlúpe klásť si otázku. „Kto mi je blížny?“ Všetci ľudia sú si blížni a tak by sme sa mali aj k sebe správať. Najlepšie to vyjadril spisovateľ John Donne, ktorého citát si vypožičal do legendárneho románu Komu zvonia do hrobu Ernest Hemingway.

Nikto nie je ostrovom samým pre seba:
každý je kusom pevniny, kusom súše;
a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší,
akoby sa stratil výbežok zeme
alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné;
smrť každého človeka umenší mňa,
lebo ja som súčasťou človečenstva:
a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu;

zvonia tebe.
John Donne

Braňo Oláh.