Svet sa točí v šialenom tanci, hurikány v Karibiku a na Floride zničili všetko čo im stálo v ceste. Portoriko zostalo úplne v troskách, takže ľudia, ktorí potrebujú dialýzu umierajú lebo nemajú elektrinu. Kurdi a Katalánci chcú v rámci demokracie využiť svoje právo na sebaurčenie, ktoré je im „demokraticky“ upierané a šialenci z KĽDR hrozia Trumpovi, ktorý zase afroamerických športovcov nazval synmi prostitútok. V tejto záplave informácii u nás akoby dobre prikrytý, drieme takzvaný „rómsky problém“. Prečo píšem, že drieme? Lebo všetci vieme, že s blížiacim sa termínom volieb do VÚC sa táto téma opäť stane kľúčovou v boji o županské kreslá a poslanecké mandáty. Opäť sa politici budú priživovať na rómskej problematike a nebude vôbec dôležité či sa v tom vyznajú, alebo vôbec nie. Recept ako získať nespokojného voliča je jednoduchý, stačí sa vyhraniť voči „cigánom“ sľubovať rýchle represívne opatrenia, ktoré toto nezvládnuteľné pekelné plemä naučí poriadku.
Avšak ani jeden z politikov zatiaľ neprišiel s reálnym návrhom riešenia takzvaného rómskeho problému. Musím sa opýtať, prečo? Je to neschopnosť politických špičiek nájsť riešenia, alebo len chýba politická vôľa tento problém riešiť? Podľa mňa je to skôr o tej chýbajúcej snahe politikov tento problém skutočne riešiť. Pretože riešenia sú naozaj jednoduché. Tým prvým a základným predpokladom na zmenu v marginalizovaných rómskych komunitách je práca!!! Bez toho, aby sme ľudí z tohto prostredia zamestnali sa nič nezmení. Práca a to akákoľvek totiž dokáže meniť ľudí, lebo títo ľudia chtiac či nechtiac sú vystavení inému sociálnemu prostrediu a postupne sa naučia aj novým sociálnym návykom, ktoré by mohli priniesť do svojho domáceho prostredia. S prácou je spojená aj pláca a vyšší ekonomický status, ktorý je predpokladom toho, že človek s ekonomickým vzostupom bude chcieť aj vyšší sociálny status. Samozrejme, že okrem práce je dôležité aj vzdelanie, ale ak deti vidia, že rodičia a všetci ostatní z rodiny sú doma, len veľmi ťažko ich prinútite k tomu aby sa naučili povinnosti chodiť do školy, ktorá ich má pripraviť na ich budúce zamestnanie. Dnes keď sa spýtam rómskeho školáka čím chce v budúcnosti byť, tak sa na mňa len nechápavo díva. Veď odkiaľ by mal vedieť čo bude robiť, keď väčšina jeho rodiny je celý život nezamestnaná. Aké vzorce správania toto dieťa preberie?
Nuž v extrémnej chudobe na celom svete, nielen v rómskych osadách a ghetách, neomylne platí, že sa tam darí všetkým sociálno patologickým javom. Bohužiaľ tí najchudobnejší na celom svete sa utiekajú k alkoholu, drogám, kriminalite, prostitúcii. Sociológovia to nazývajú kultúra chudoby, ja tomu hovorím peklo na zemi. Ak spoločnosť nedokáže ľuďom ponúknuť pozitívnu alternatívu postupne pocíti nárast práve spomínaných problémov, ktoré sa šíria z týchto ostrovov extrémnej chudoby a beznádeje.
Už počujem všetky tie hlasy nespokojných čitateľov… „Cigáni len natŕčajú ruku a čakajú, že sa o nich postará majorita, nech si pomôžu sami.“ Ale to je rovnaké ako keby ste čakali, že človek, ktorý je ťažký alkoholik si dokáže pomôcť sám. Jednoducho bez zásahu a pomoci zvonku to títo ľudia nedokážu sami. Viem, že je nevyhnutné, aby aj samotní Rómovia mali záujem na riešení svojich problémov, avšak aké reálne možnosti na to majú? Na druhej strane mnohí z nich si na tento spôsob života za tie desaťročia zvykli a pasívne sa váľajú v tomto odpornom sociálnom bahne tejto spoločnosti.
Je však v záujme tejto krajiny a spoločnosti, aby sme týchto ľudí z tohto prostredia vytrhli a ukázali im, že sa dá žiť aj inak, lepšie. Musia vidieť, že tí, ktorí sa snažia majú šancu na lepší život pre seba a svoje deti, musia začať veriť v budúcnosť a naše deti sa musia naučiť snívať o tom čím sa stanú. Bez snov a cieľov človek nedokáže napredovať a mať na to motiváciu. Vo svojej práci najčastejšie počúvam rodičov povedať o svojich deťoch, na čo mu bude škola, načo sa má učiť, keď ho aj tak nikde nezoberú lebo je cigáň. Zbytočne budete namietať, že bez vzdelania nemá žiadnu šancu, oni majú bohužiaľ aj svoje osobné skúsenosti, ktoré ich utvrdzujú vo svojej pravde. A takto sa môžeme donekonečna točiť v bludnom kruhu.
Aké riešenia ponúka naša politická špička? Žiadne!!! Riešením mal byť zákon o povinnom odpracovaní dávky v hmotnej núdzi. Čo pozitívne tento zákon priniesol, koľkým ľuďom pomohol? Odpoveď je jednoduchá nič dobré, nikomu, okrem koordinátorov aktivačných centier, ktorí majú aspoň prácu. V žiadnej inej krajine by takýto zákon nemohol byť prijatý. SR porušuje základné ľudské práva, nakoľko zaviedla povinnú prácu a to v drvivej miere pre jedinú konkrétnu etnickú skupinu!!! A čo na to EU? V tichosti toto konanie schvaľuje, Rómovia sú totiž aj v EU len občania tretej kategórie. Keby aspoň tento zákon prinášal ovocie v podobe ľudí, ktorí si osvojili pracovné návyky a napríklad postúpili aspoň do systému aktivačných prác a odtiaľ trebárs do sociálnych podnikov, ale nič také sa nedeje. Tento zákon nemá obdobu, nehovorí o tom kto je povinný odpracovať 32h mesačne aby dostal dávku v hmotnej núdzi, nikde sa nepíše o tom koľko mesiacov tento človek musí pracovať za dávku, aby dokázal, že sa práci nevyhýba a pod. A tak všetko závisí na svojvôli aktivačných centier a ich koordinátorov, ktorí majú v tomto neobmedzenú moc a čuduj sa svet 8 z 10, ktorí sú vybraní na tieto nútené práce sú Rómovia. V pomere poberateľov dávok v hmotnej núdzi by však dve tretiny vybraných malo byť z majority!!!
Reálne riešenia chýbajú, lebo chýba politická vôľa ich hľadať a uplatniť. Rómovia sú v tejto krajine vystavení do ofsajdu, teda mimo hry. Spoločnosť ich úspešne segreguje, ale tým len problémy zhoršuje, lebo sociálna a ekonomická izolácia je dobrá pôda pre rast všetkých problémov, ktoré tak veľmi prekážajú a logicky vadia spoločnosti, čím sa len prehlbuje vzájomné odcudzenie a nenávisť na obidvoch stranách pomyselnej barikády.
Všetky takzvané rómske reformy vyšli do prázdna a nepriniesli žiadny efekt.Úrad splnomocnenca je len reprezentatívny prívesok vlády, ktorý nemá prakticky žiadny vplyv na riešenie týchto problémov. Za dva roky bohužiaľ nepriniesol pre Rómov nič pozitívneho. Smer na čele so svojim predsedom už o tobôž nie, namiesto riešení tohto problému musí riešiť miliónové kauzy a ak sa premiér vyjadrí na adresu Rómov, tak sa jeho rétorika náramne podobá slovám a postojom banskobystrického župana, ktorého tak vehementne kritizuje. Ten nemusí pohnúť ani prstom a preferencie mu svojimi prešľapmi pomáhajú dvíhať tí, ktorí sú pri moci. Korupčné kauzy a neriešenie takzvaného rómskeho problému nahráva totiž do karát jedine extrémnej pravici a môžeme sa už v najbližších voľbách dočkať ich úspechu a to len pre neschopnosť takzvaných demokratických strán riešiť problémy.
Braňo Oláh