Dnes máme štátny sviatok, každý ho prežije po svojom. Niekto v kruhu rodiny, iný si konečne nájde čas na svoje hobby, či niečo iné čo ho poteší. Ja som sa dnes zamyslel a spomínal na to ako sme prežívali novembrovú „nežnú“ revolúciu. Bol som prvák na strednej, čerstvý občiansky preukaz a srdce plné ideálov a túžby po slobode. Neznášal som režim, nenávidel papalášov, Brežneva a Honeckera a ich súdružské bozky z ktorých sa nám dvíhal žalúdok. S hrdosťou som si pripol trikolóru a zburcoval ďalších študentov, aby sme sa zúčastnili demonštrácie, kde sa zišlo viac ako desať tisíc ľudí. Spomínam si na zimomriavky, ktoré mi behali po chrbte keď celý dav spieval československú hymnu. Všetkých nás spájala túžba po slobode, po krajine, kde vám nikto nebude rozkazovať, čo budete čítať, aké filmy pozerať a čo si myslieť. Tešili sme sa keď sme videli, že sa systém rúca a konečne príde vytúžená sloboda. Disidenti na čele s Václavom Havlom nám z tribún sľubovali, že nám všetkým bude dobre, že nebudeme bývať „v králikárnach“, uisťovali nás, že komunisti nás len strašia nezamestnanosťou a podobnými nezmyslami. Prácu bude mať každý a životná úroveň porastie. Všetci sme spievali o šťastnej budúcnosti, kde sme si sľúbili lásku a pravdu.
Prešlo dvadsaťsedem rokov od tejto zvláštnej revolúcie, ktorá začala klamstvom o smrti študenta a pokračovala v tomto duchu ďalej. Komunisti sa bez boja dobrovoľne vzdali moci a my sme jasali. Bohužiaľ namiesto lásky a pravdy sme sa dočkali privatizácie a tunelovania štátneho majetku, ktoré história nepozná. Roky ubiehali a namiesto pokroku a lepšieho života pre všetkých sme dočkali len masového rozkrádania a mafiánskych praktík v politike aj v biznise. Z roka na rok rástli ceny základných potravín. Keď bolo jasné, že starý režim sa nemá šancu po rozpade Sovietskeho zväzu vrátiť späť k moci, začal nás Václav Klaus zásobovať správami o uťahovaní opaskov. Rozpad Československa bez referenda, mečiarizmus, mafiánske vraždy, výpalníctvo, skinheadi a ich rasovo motivované násilie, drogový díleri, bezdomovci a stále stúpajúci počet nezamestnaných. Také boli divoké deväťdesiate roky. Všetci sme si mysleli, že problémom je mečiarizmus, ktorý nám hatí cestu do vyspelej Európy. Mečiar padol, postupne sme sa stali členmi NATO a EU. Opäť nám svitla nádej na lepší život. Bohužiaľ opak je pravdou. Dobre sa žije hŕstke superbohatých a ich nohsledov. Bežný radový občan bývajúci na východ od Nitry, ak má šťastie tak „maká“ za 400 či 500€ a modlí sa, aby prežil a to ráta s tým, že on a ani nikto z jeho blízkych neochorie a nebude musieť ísť k lekárovi či nebodaj k zubárovi. Preto sa musím pýtať, toto má byť ten lepší život, ktorý ste nám všetkým sľubovali z tribún?
Ako som písal na začiatku ja nie som zástanca režimu, ktorý tu vládol do roku 1989 a novembrovú revolúciu som privítal. Ale opäť sa pýtam , ako je možné, že súčasný režim, ktorý je demokratický nedokázal ľuďom ponúknuť sociálne istoty a život, kde sa nemusíte báť o holé prežitie. Prečo sa ľuďom ponúkajú iba dve možnosti, buď demokracia v surovom kapitalizme, ktorý produkuje bezdomovcov, nezamestnaných, exekútorov, mafiánov, fašistov a dôchodcov z ktorých sa stávajú žobráci, ktorí sa rozhodujú medzi liekmi a základnými životnými potrebami, alebo totalita, kde je bezplatné zdravotníctvo, školstvo a každý má právo na prácu a bývanie? Bohužiaľ politici nedokázali splniť novembrové sľuby. Nedokázali ľuďom dať slobody a zachovať sociálne istoty, ktoré ponúkal neschopný totalitný systém, kde ľudia stáli v dlhočizných radoch a nedostatkový tovar bol bežnou realitou. Pýtam sa prečo? Ako je to možné, že občan získal slobodu, ale zaplatil za to stratou sociálnych istôt? Mali by sme sa teda spýtať ako teda systém v ktorom žijeme funguje? Ako to, že nedokázal jasne poraziť „blbý“, totalitný reálny socializmus čo sa týka budovania sociálneho štátu?
Totižto ani jedna politická garnitúra nedokázala zlepšiť život väčšiny ľudí. Dvadsaťsedem rokov je dosť na to, aby sme pokročili a dokázali ľuďom ponúknuť normálny život. Keby to tak bolo ľudia by nostalgicky nespomínali na časy kedy, sme jedli poctivé potraviny, stačí si spomenúť na chuť párkov vtedy a dnes, či porovnať mlieko, chlieb, zeleninu atď. Časy kedy sme bezdomovcov, fašistov, mafiánov a dílerov drog videli iba v televízii. Dnes po 27 rokoch slobody a demokracie sedia fašisti priamo v parlamente, bezdomovcov je viac ako dosť a mafiáni či drogy sa stali súčasťou našich životov. Kde zostali všetky tie revolučné prísľuby? Dnes sa najviac rozpráva napríklad o tom, že ľudia boli najviac prenasledovaní za svoje náboženstvo. Cirkev v novembri 1989 žiadala odluku cirkvi od štátu, prečo potom dodnes funguje a platí systém, ktorý tu zaviedli komunisti po roku 1948? A takto by som mohol pokračovať, namiesto plnenia sľubov sme sa dočkali iba nových sľubov a produkovania káuz kde z času na čas vypláva na povrch nejaká informácia o korupcii v politike a tunelovaní, za ktoré by sa nehanbila ani „cosa nostra“. Jediný komu tento vývoj vyhovuje a čaká na svoju šancu na prevzatie moci je pravicový extrémizmus, ktorý politici vyprodukovali a hojne živia svojimi tunelmi a aférami. Nespokojní občania sa stále viac prikláňajú k rýchlym a drastickým riešeniam pod vedením silného vodcu, ktoré ponúka extrémna pravica.
Musím sa priznať, že pre všetko spomenuté novembrovú revolúciu neoslavujem, lebo viem, že bola hrubo zneužitá a znásilnená kapitálom. Bol som proti straníckym aparátčikom a papalášom a musím byť aj proti tomuto systému, ktorý z ľudí robí otrokov, ktorí dennodenne bojujú o holé prežitie. Tento systém a politici majú veľmi ďaleko od toho čo nám z tribún sľubovali v novembri 1989!!!
Braňo Oláh